Pella a poľná tráva

Autor: František Hříbal | 20.11.2012 o 15:50 | (upravené 20.11.2012 o 20:01) Karma článku: 6,60 | Prečítané:  478x

V dobách predposledného rozkvetu Atén a posledného výkriku tamojšej demokracie, v dávnych a starobylých časoch remienkovej obuvi a plných pokladníc, chodili ľudia na trh tak, ako dnes. Kým sa občania  dohadovali o nepomere cien a kvality, jedna postava zmätene pobehovala od jedného stánku k druhému.

Sokrates nechodil na jarmok pre cibuľu, či novú maličkosť do manželkinej šperkovnice, ale aby v tieni farebných kolonád zvedavo obťažoval ľudí kadejakými nezrozumiteľnými otázkami o ich povolaní, výsledkom čoho bol mnohokrát pocit absolútneho diletantstva a amaterizmu. Z času na čas, keď sa Xantipa, prilákaná leskom egyptských koralov, oddelila od manžela, tu začal Sokrates, milenec pravdy, cnosti, krásy, syn divého Fauna a pôrodnej babice, poúčať chlapov o tom ako sa veci majú. Keďže sa bohom blýskalo na horšie časy, spustil Sokrates bez vyzvania pred miestnym Apolónovým kňazom: „Ja Vám to poviem takto pán „kurát". Ja som bohom vďačný len za tri veci. Za prvé, že ma stvorili človekom a nie húsenicou. Za druhé, že som sa narodil ako muž a nie, ako tam tá pani v ružovom", mrkol smerom k manželke, udivene skúmajúcej inovatívny meander na tuzemských textíliách.„...A najviac zo všetkého si cením, že ma bohovia stvorili Aténčanom a nie barbarom", dokončil Sokrates svoje vďakyvzdanie a prudko vyrazil k fenickému kupcovi, nadšene navliekajúcemu na krk ružovej pani strieborný náhrdelník.

Za autobusom sa vzdúvali kúdoly žltého prachu a pneumatiky trhali rozpálený asfalt severozápadnej cesty z Thessaloník. V modravej diaľke sa dvíhali obrysy hôr, ako z turistickej pohľadnice, kým naokolo sa rozprestierala planina, ako zo zlého sna. Šoférova opálená tvár sa v odraze zrkadla stiahla do otráveného výrazu, značiaceho blízkosť nášho cieľa. V miernej rýchlosti sme skrz otvorené dvere dopadli do hlbokého jarku. Vietor šumel korunami stromov a my sme si užívali mäkkosť trávnatej podstielky pod stuhnutými chrbtami. V domnelom pohodlí na okraji cesty sa vôkol nás vznášala nepokojná atmosféra nepočuteľnej vravy tisícov hrdiel. Všetci do jedného premenení na kamenné rozvaliny, ukrytí pod nánosmi slaných močiarov na tomto bohmi zabudnutom mieste.

Sokrates.jpg

Povesť o Sokratovom (muž v olivovo zelenom) nezastaviteľnom "filozofovaní" prežila až do dôb Renesancie. Takto si s ňou poradil arciumelec Rafael na stenách apoštolského paláca v Ríme.

Poznámka: Irónia, svojská súputníčka Histórie, už po stáročia nasadzuje na hlavu starej Kleó kónickú čapicu bláznov. Krv, tečúcu pre lesk zlatých múrov a slonovinových veží, premenila na dážď a ľad tráviaci šedé balvany nedostižných sídiel. To ona zodpovedá za mačací senát v rozvalinách Rímskeho fóra, za olivový háj miesto Sparťanských kasární, za to, že v paláci krásnej Zenóbie špinia ťavy, vo Viedni víťazí kebab nad šniclom a pred kostolom v Meleku bľačí koza. Ani v Pelle, mestu stojacemu na menách Filip a Alexander tomu nebolo inak.


„Malé a úbohé je mesto Macedóncov!" zvykol kedysi volať Demosthenés, aténsky rečník, ktorý pre hanu na adresu severných susedov nechodil nikdy príliš ďaleko. Z pohľadu dnešného (zablúdivšieho) návštevníka nie sú slová slávneho rétora ďaleko od pravdy. Demosthenés však Pellu videl, dokonca na vlastné oči, ale ako zarytý Aténčan, pre ktorého bolo kráľovské mesto synonymom neslobody a "krutovlády" prehliadal jej fyzickú veľkoleposť. Až na samotných obyvateľov bola Pella netradične veľkým "gréckym" mestom. Boli tu nádvoria a kolonády, rušné námestia lemované stĺporadím a dláždené ulice plné povozov. Pokladnica plávajúca na vodách zálivu, ktorú nepretržite strážila kráľovská garda v zlatej zbroji. Nad obytnými štvrťami stál veľkolepý palác, chrám žijúcich bohov, aký v Grécku už stovky rokov nik nepoznal. Mohutná hradba obkolesovala mesto v dĺžke prevyšujúcej tú Aténsku. Pre Demosthéna musela byť skutočnosť, že z miesta plného komárov sa za necelých päťdesiat rokov stala metropola severu deprimujúca. (A to ešte netušil, že o dvetisíctristo rokov neskôr pohltí Olympská riviéra viac než polovicu „Gréckachtivých" dovolenkárov zo všetkých kútov barbarských končín.)

DSCF1290_1.jpg

Agora: Miesto verejnej mienko- a cenotvorby

pella2.jpgZ Pelly vlastne neostalo takmer nič, čo by dráždilo vizualizáciu návštevníka s hoc nadpriemerne vyvinutou fantáziou. Zopár dórskych stĺpov čnejúcich k prívetivému nebu a niekoľko kamienkových mozaík pokrytých prachom sa len sotva vyrovnajú Aténskej akropole, zádumčivej atmosfére Delfskej veštiarne, či cvengotu mincí v Epidaurskom divadle.


Nebolo však miesta v Grécku, ktoré by lepšie vystihovalo onen Sokratov výrok pred Apolónovým kňazom. V meste, ktorého obyvatelia neboli nikdy Grékmi, je do riečnych okruhliakov poskladaná  podstata helénstva - tri topoi mužskému heroizmu, ktorých prostriedkom bolo násilie a katalyzátorom vidina prestíže a pýchy. Lov, boj a únos (eufemisticky nahradzujúci znásilnenie), nič čo by sme v dnešnom ponímaní pokladali za najšľachetnejšie kratochvíle individuálov, nieto ešte celých národov, fungovali v Macedónii Alexandrovej doby, ako esencie najlepších vlastností maskulínneho spoločenstva. Z obrazov na podlahách, ktorých funkcia nebola ani zďaleka dekoračná, môžeme rekonštruovať dichotómiu sveta starých Macedóncov vyjadrenú skrz mýty a metafory násilia. Viera v geografický vplyv na étos národov a kmeňov ich predurčovala vládnuť ostatným. Viera v posvätnú úlohu panovníka, prvého medzi rovnými, ich zjednocovala do ohromnej masy neohraničenej múrmi mestských štátov. V polovici 4. storočia pred Kr. akási dejinná šťastena spôsobila, že z potomkov pastierov, ktorí kedysi nemo zízali na miliónové defilé orientálcov kliesniacich si cestu do Attiky, stali sa pomstitelia perzských hriechov učinených na chrámoch starej Helady. Tí čo mali len o trochu viac šťastia a neskončili, ako ich "naivný" kráľ Alexander, vracali sa do Macedónie obťažkaní zlatom a železným sebavedomím. Boli víťazmi svojej doby, prototypmi Homérových hrdinov, pre ktorých bola odlišnosť od sveta okolo základným, avšak práve kvôli ich krvopotnému pričineniu, čoraz miznúcim pojmom. Obklopení obrazmi dokonalosti, pripíjali muži na mená mŕtvych kráľov a na ultimátny koniec svojej vlastnej éry.

DSCF1299.jpg

Lov, iniciačný rituál každého slobodného Macedónca

amazonomachy.jpg

Boj, pretože s barbarským svetom naokolo sa vedie jediný dialóg

helen.jpg

Únos, pretože víťaz berie všetko.


Pella je, či snáď bola mestom jednej učebnicovej doby. Jej osud však zastrel príbeh, v ktorom hrala len nepatrnú úlohu, kým svet naokolo narastal do ohromných šírok. A hoci v rozvalinách, zarastená poľnou trávou a obývaná lúčnymi koníkmi, Pella bude navždy kráľovským mestom stojacim na začiatku jednej zvláštnej dejinnej epochy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?