reklama

O jednookom kráľovi

Dávno pred tým než forenzná antropológia vystúpila zo záhrobia nemocničných suterénov, aby odštartovala výnosnejšiu kariéru v žiarivých štúdiách Hollywoodu; dávno pred tým, než do mrazáku poslala cholerických klasikov dedukcie a navrátila frigidnosti jej neodolateľný sexepíl, žila táto veda "skutočnými" problémami. Jedným z nich boli aj dohady o príčine skonania majiteľa kôpky spálených kostí odniekiaľ z gréckeho severu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Písal sa rok 1977 a kým si Darth Vader úspešne razil cestu do prestížneho klubu ancikristov všetkých i budúcich dôb, víťaz parlamentných volieb Konstantin Karamanlis netrpezlivo očakával oznámenie senzácie, aká v Grécku nevyžmýkala toľko národného sebavedomia, ako od čias tancovačky mexikána Zorbu. Na jeseň onoho roku sa čakany, rýle a lopaty zahryzli do kopca neďaleko severogréckej (macedónskej) dediny Vergina, kde dobre vychované líšky už posledných dvetisíc rokov želajú náhodným pocestným dobrú noc. To čo pod zemou objavili zamávalo fantáziami nejedného švajčiarskeho priekupníka so starožitnosťami. Nestáva sa totiž každý deň, že človek vykope kráľovský hrob a k tomu, ako bonus zlatú urnu s kráľovými pozostatkami, hoc aj vo forme ťažko zlučiteľnej s predstavami o dokonalej kostre z kabinetu biológie. Najskôr pod tlakom eufórie, osobného úspechu i pod vplyvom politických špekulantov s verejnou mienkou, bol profesor Andronikos ochotný odprisahať na Onasisove buľvy, že našiel hrobku slávneho macedónskeho vládcu Filipa II. Keď sa na zvyšky kostí vrhli antropológovia a vývojári zo spoločnosti Puzzle, aby na rekonštruovanom skelete objavili veľké množstvo odkazov na krušné časy minulosti, bolo jasné, že nebožtík si so Smrtkou zatancoval nejeden odzemok. To čo ale skutočne hľadali bola zahojená rana nad pravým okom (resp. očným otvorom), ktorá by potvrdzovala Andronikov svätý fakt a vysvetľovala názov tohto článku. Avšak čo čert nechcel, väčšina pravej strany z lebky bola nenávratne preč a navyše sa objavila „rebelujúca“ skupina vedcov presadzujúcich svoje vlastné názory na pôvod ohoreného nešťastníka. A tak sa vojna o identitu neznámeho kostlivca vedie už vyše tridsať rokov a nikto vlastne s určitosťou nevie, kde je ten Filip zakopaný.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Veľký "tumulus", resp. mohyla nad hrobkami macedónskej aristokracie vo Vergine.

Aby som sa však neobmedzoval na antropologické dohady a nemusel použiť kľúčové slovo „supraorbital foramen“ na vygradovanie nastaveného napätia, cítim potrebu povedať niečo málo o jednookom kráľovi a o tom, ako k svojej prezývke prišiel. Tým kráľom, ako som už dvakrát naznačil, bol Filip a v chronologickom rade macedónskych monarchov bol druhým nositeľom tohto mena. Filip sa narodil do doby, ktorá osobným koníčkom príliš nepriala; iba ak by ste sa zaoberali vytváraním kráľovstiev takmer z ničoho. A práve to sa Filipovi prihodilo, pokiaľ máme veriť plamennej reči jeho syna Alexandra (Veľkého) o tom, ako otec odel svojich macedónskych krajanov do drahých látok a naučil ich piť víno zo strieborných čaší. Nie, že by sa z Filipa stal odevný gigant, či arbiter vkusu v podhorských osadách, on len pochopil, že ak chcete byť tým, kto udáva tón, kopírujte tých, čo to robili doteraz. Akýmsi "proto-nacionalizmom" a hrozbou vonkajšieho nepriateľa spojil domáce klany a z vonkajších nepriateľov si spravil vlastných svokrov a švagrov, a to hneď šesť krát (siedma manželka bola takmer zo susednej ulice). Keď sa Filipovým vojakom nedarilo dohodnúť s nepriateľskými obrancami hradieb o prevzatí, či vyplienení ich mesta, vždy sa našiel somár naložený zlatom, ktorý brány poľahky otvoril. Do svojho paláca v Pelle pozval kopu vtedajších celebrít vyznačujúcich sa nie len skvelým kreatívnym duchom, ale i zvláštnym sklonom k rozímaniu nad (napohľad) obyčajnými slovami. Takto sa Filip za pár rokov vypracoval na ochrancu Delfských pokladníc a zároveň na ďalšieho negréckeho vodcu Grékov do vojny, do ktorej sa okrem neho nechcelo ísť nikomu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Zobrazenia Filipa II, od tých najstarších, cez rímske, stredoveké, strašideľné, Vala "Morrison" Kilmera až po tie "národnobuditeľské"

Napriek tomu, že Filipova podobizeň zdobila niekoľko gréckych svätýň, Gréci ho príliš v láske nemali. Asi preto, že Filip mal dostatok zlata a mohol sa na každého dívať zvrchu. Keďže Gréci toľko zlata nemali, mohli sa na Filipa dívať z hora len z pozície akejsi „kultúrnej nadradenosti, prípadne gastronomickej sofistikovanosti" a nie moci. Takže dlho nebolo isté, kto sa na koho a odkiaľ pozerá. Jedno však isté je. Ten, na koho sa dívajú zvrchu musí sa neustále v strehu obzerať nahor. Z toľkého otáčania začne bolieť krk, čo často vedie k ukrutným mrzutostiam. Keďže to už obe strany nemohli vydržať, pokúsili sa jeden druhému pustiť žilou. Hoci v nasledujúcej potýčke prišli Gréci o množstvo mladej krvi a možnosť dívať sa na Filipa zvrchu, naďalej sa utešovali ostatkovou kultúrnosťou. 
A na záver jeden podstatný detail. Filip nemal oko. Lepšie povedané jedno mu chýbalo. Nikto si v tej dobe z toho veľkú srandu nerobil (snáď len Gréci, ale aj tých to časom prešlo) a nikto presne nevedel, ako Filip o oko prišiel (podľa množstva dohadov, legiend a verejných dišpút sa v tom nemohol vyznať už ani sám majiteľ strateného oka). Jedna z legiend však hovorí, že Filipovi oko vypálil sám Zeus Hromovládca - direktor olympskej dvanástky, ktorý pobýval v oblačnom kráľovstve na hore Olymp len zopár míľ od Filipovho paláca. Filip sa v jeden chladný večer vracal do komnát svojej prekrásnej manželky Olympie, keď ho pred jej dverami zastavili podozrivé zvuky vášne, nevhodné vydatej ženy v neprítomnosti svojho manžela, navyše kráľa. Aby sa potajme presvedčil o jej nevere, rozhodnutý oboch milencov na mieste zmárniť, sklonil hlavu ku kľúčovej dierke. Ako sa tak snažil rozoznať dej v kráľovninej komnate, vyšľahol zámkou blesk (ten má asi 30 000 °C). Filip zareval, skôr od úľaku než od bolesti a ako dlhý tak široký zvalil sa na mozaikami pokrytú zem. Keď sa konečne prebral bol už záhadný metač nebeského ohňa spolu s Filipovým pravým okom nadobro preč. Pani manželka necítila ostych kráľovi všetko namieste vyrozprávať...zarážajúco detailne. Filip sa najprv hneval, no pri pohľade na kráľovnine pôvaby a následnej myšlienke zakrátko vychladol. Kráľ vedel, že bleskami metá jedine Zeus a preto sa cítil celkom polichotený, že rovnaký vkus na ženy zdieľa s ním i najvyšší Olympan. (Koniec koncov mal manželiek oveľa viac než sám Zeus). Pravdepodobnejšie je však to, že Filip využil ono ojedinelé zranenie na vykreslenie vlastnej hrdinskej odvahy pri vyháňaní Dia z lôžka manželského. Udalosť prišla teda celkom vhod a mne sa zdá táto legenda vždy krajšia, než keby mal Filip prísť o oko pri pošmyknutí sa v kúpeľni. Aby som vysvetlil prečo sa názov kapitoly volá „V paláci jednookého kráľa" cítim potrebu povedať niečo málo o jednookom kráľovi a k tomu, ako k svojej prezývke prišiel. Tým kráľom, ako sa určite mnohí dovtípili, bol Filip, a v chronologickom rade macedónskych monarchov bol druhým nositeľom tohto mena. Gréci ho nemali radi. Asi preto, že Filip mal dostatok zlata a mohol sa na každého dívať zvrchu. Keďže Gréci toľko zlata nemali, mohli sa na Filipa dívať z vrchu len z pozície akejsi „kultúrnej nadradenosti, prípadne gastronomickej sofistikovanosti" a nie moci. Takže dlho nebolo isté, kto sa na koho a odkiaľ pozerá. Jedno však isté je. Ten, na koho sa dívajú zvrchu musí sa neustále v strehu obzerať nahor. Z toľkého otáčania začne bolieť krk, čo často vedie k mrzutostiam. Keďže to už obe strany nemohli vydržať, pokúsili sa jeden druhému pustiť žilou. Hoci v nasledujúcej bitke prišli Gréci o množstvo krvi a možnosť dívať sa na Filipa zvrchu, naďalej sa utešovali onou „kultúrnou nadradenosťou".
Filip nemal oko. Lepšie povedané jedno mu chýbalo. Nikto si v tej dobe z toho srandu nerobil (snáď len Gréci, ale aj tých to časom prešlo) a nikto presne nevedel, ako Filip o to oko prišiel (podľa množstva dohadov, legiend a verejných špekulácií sa v tom nemohol vyznať už ani sám majiteľ strateného oka). Jedna legenda však hovorí, že Filipovi oko vypálil sám Zeus Hromovládca - direktor olympskej dvanástky. Ako sa mohla takáto prazvlášta udalosť stať v dobe, keď už na bohov pomaly nikto neveril, rozpráva nasledujúca legenda: Filip sa v jeden chladný večer vracal do komnát svojej prekrásnej manželky Olympie, keď ho pred jej dverami zastavili podozrivé zvuky vášne, nevhodné vydatej ženy v neprítomnosti svojho manžela, navyše kráľa. Aby sa potajme presvedčil o jej nevere, rozhodnutý oboch milencov na mieste zmárniť, sklonil hlavu ku kľúčovej dierke. Ako sa snažil rozoznať dej v kráľovninej komnate, vyšľahol kľúčovou dierkou blesk (ten má asi 30 000 °C) a Filipovi nadobro vypálil pravé oko. Filip zareval, skôr od úľaku než od bolesti, a zvalil sa na zem. Keď sa Filip prebral bol už záhadný metač nebeského ohňa dávno preč. Pani manželka necítila ostych kráľovi všetko namieste vyrozprávať. Filip sa najprv hneval, no len dovtedy kým nevychladol (doslova). Kráľ vedel, že bleskami metá jedine Zeus a preto sa cítil celkom polichotený, že rovnaký vkus na ženy zdieľa s ním i najvyšší Olympan. Taktiež mohol využiť toto ojedinelé zranenie na vykreslenie svojej hrdinskej odvahy pri vyháňaní Dia z lôžka manželského. Udalosť prišla teda celkom vhod a mne sa zdá táto legenda vždy krajšia, než keby mal Filip prísť o oko pri pošmyknutí sa v kúpeľni.

Čítajte viac: http://hribal.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=313744&bk=97248#ixzz2ChzOj5RW

František Hříbal

František Hříbal

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som jeden z mnohých, ktorí pred prvým krokom zápasia s démonmi neistoty. Zoznam autorových rubrík:  Moja grécka anabázaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu