V. Bospor a kúzelná píšťalka

Autor: František Hříbal | 11.3.2011 o 19:00 | (upravené 12.3.2011 o 15:35) Karma článku: 4,33 | Prečítané:  1278x

Bolo krásne ráno. Okrem toho bola aj sobota, vďaka ktorej sa prestíž takého rána náramne zvyšuje a medzi ostatnými ránami (snáď okrem nedeľného) zaujíma privilegované postavenie. Prastaré pranostiky varujú, aby sa ľudia v tento deň vystríhali dvoch veľmi vážnych činností: šitia nových šiat a putovania po neznámych cestách! (V porovnaní s prastarými židovskými zvyklosťami je to stále len umiernená verzia upozornení) Varovaní múdrosťou predkov sme sa dobrovoľne vzdali našich krajčírskych vášní (a štopkanie ponožiek odložili na neurčito), no túžba kráčať neznámymi cestami prekonala akúkoľvek hrozbu varovného prsta.                                                                                                                                                                                                                Ako (ne)handlovať, o Mimarovi a o tmavých vodách Bosporu.

 

Slnečné lúče sa hrejivo predierali skrz zažltnuté záclony hotelovej izby. Na otlčených stenách viseli zlovestné reprodukcie Rubensových obrazov a jeden plagát palmovej panorámy (s skratke PPP) niekde na Tahiti. Nočný dážď vyčistil oblohu a vzduch sa nasýtil príjemnou vôňou vlhkého asfaltu. Električky zvonili a lode si trúbením priali dobré ráno; čajky hlučne preletovali ponad strechy domov a v zmetených formáciách obliehali siete rybárskych člnov. Pod balkónovou rímsou si tucet našuchorených holubov mrmlalo svoje denné plány a prvé hlúčiky ľudí sa vydávali do ulíc v snahe zahnať nepríjemnú kliatbu prázdneho žalúdka.

V pláne sme mali obrovské množstvo vecí, no poňať ich všetky v jeden deň nám pripadalo ako číre bláznovstvo. Na(ne)šťastie bol našim sprievodcom Tomáš. Ten (ako sa zdalo) sa v Istanbule celkom dobre vyznal, a keby sa aj nevyznal, nikdy by sme sa to nedozvedeli. (Do karát nám „nahrával" fakt, že je samozvaným držiteľom rýchlostného rekordu v pešej chôdzi na úseku Špačinská ul. - Hlavná stanica, Trnava 2006). Po akejsi „rozdýchavačke" a prípravnom kole v rozkvitnutých sultánových záhradách pod Topkapi sme „zátopkovským" štýlom vyrazili do ulíc.

Istanbul kedysi prezívali alem penah, čo sa dá veľmi voľne preložiť aj ako útočisko sveta. Nejde ani tak o to, že počas storočí jeho existencie na toto mesto každý rád útočil, či už v posmešných rečiach alebo zbraňou v ruke, ale o to, že sa sem paradoxne každý rád utiekal pred nebezpečenstvom histórie. Mesto do roku 1453 menilo svojich majiteľov a tým sa demografický mišung jeho populácie menil tiež. V skratke to znamená, že ste tu až na príslušníkov papuánskeho kmeňa Korowai mohli naraziť úplne na všetkých. (V nemecky hovoriacich zemiach sa tomu môže vravieť aj Treffpunkt der Welt). Starosta Istanbulu, čo bol vlastne náš starý známy sultán, musel dbať na to aby sa mesto páčilo všetkým a aby o ňom každý doma veľa rozprával. Aby však ľudia mali o čom rozprávať, a nedopúšťali sa na svojich poslucháčoch bohapustých lží, museli niečo mimoriadne vidieť. Ak ste doteraz počúvali ódy na Paríž a nikdy nepočuli zvesti o mestečku Etréchy (vzdialenom len 45 minút od Paríža) spôsobil to prirodzený fakt, že v  Etréchy nikdy Eiffelovku nepostavili.

Ako inak sme sa aj my nechali unášať tradičnou vlnou turistického pachtenia za nehybnými pamiatkami starého mesta. Takmer celý deň človek narážal na stavby, bez ktorých by sa Istanbul nemohol nazývať vstupnou bránou Orientu. Pred nami defilovali budovy, ktoré sme doteraz nepoznali, a ktorých zmysel nám bol bez tabuľky často krát neznámy. Otcom mnohých z nich bol najslávnejší turecký architekt, osmanský náprotivok talianskeho quattrocentistu Michelangela, anatólčan Mimar Sinan.

 

mimar-sinan4.jpgPoznámka: Geniálny architekt so zvláštnym menom - Mimar Sinan, neoficiálne známy aj ako Muž, ktorý postavil Istanbul, sa narodil do doby, ktorá ríši Osmanských Turkov mimoriadne priala. Osmani boli v medzištátnych zápasoch tých čias jasnými favoritmi a aj napriek prekvapivým neúspechom Sultánových zverencov v Albánsku a Transylvánii im titul šampióna Európy unikal len o vlások (z prehier epických rozmerov snáď stačí spomenúť dve pri Viedni, jedno stretnutie na slnečnej Malte a nakoniec katastrofálny zápas v Grécku. Nedostatočné manažovanie klubu spôsobilo, že Osmani museli po troch storočiach  A skupinu  nadobro opustiť.)

Mimar vyrastal v akejsi malej zaprášenej dedinke v strednej Anatólii, kde okrem množstva smiešne vyzerajúcich skál a zopár rohatých kôz nebolo a dodnes nie je nič mimoriadne. Nad dverami skromného rodičovského domu visel drevený krížik a keď sa náramne nedarilo, klial Mimarov otec skôr menom spasiteľovým než menom prorokovým. Mimarova mamka bola dobrá žena a chlapca volala jeho pravým menom - Jožko (Josephos). Nikto v dedine neveril, že kresbičky kadejakých tekvičiek a podivných čiarok, ktorými chlapča celé dni zdobilo zaprášené chodníky pred domami, budú na niečo dobré. Krútenie hlavami nad touto zvláštnou kratochvíľou prestalo až vtedy, keď sa v dedine objavil ten najúžasnejší oslí chliev, aký kedy Anatólsky ľud od čias zlatonosného kráľa Mida videl. Na dvojloďovú stavbu s oblúkovým priečelím a krátkym akvaduktom sa prišiel pozrieť aj sám vezír a rozhodol, že Jožkov talent je odteraz majetkom armády. (Je pochopiteľné, že chliev zmenil svojho zvieracieho obyvateľa behom pár hodín a jeho miesto pyšne zaujal starosta). A tak sa chlapec, z ktorého medzičasom spravili Mimara, rozlúčil s matkou a prísnym otcom a pobral sa na sever k prestížnemu Janičiarskemu pluku. Tam stretol mnoho mladých Horehroncov a Považanov, ktorí však o hlbokých lesoch Štiavnických a žírnych lúkach žitavských vedeli asi toľko, čo Jožko/Mimar o Polynézii.

Mimar si vojenskú kariéru celkom užíval. Po dobytých mestách sa prechádzal s kusom pergamenu v ruke a z toho čo ostalo delami nedotknuté si zakaždým robil náčrty do svojho albumu. Neustále cestovanie Mimarovho janičiarskeho klubu za novými zápasmi a ziskami titulov spôsobilo onen jav, pri ktorom sa časopriestor rýchlo menil. Tak si mohol Mimar v jeden deň tajne pochutnávať na segedínskom guláši a popri tom kresliť štruktúru románskeho kostolíka, aby na druhý mesiac sedel v jednej z Hamadánskych cukrární a do albumu pre zmenu kreslil zdobené veže perzských minaretov. Mimar sa stal chodiacou a hlavne praktikujúcou encyklopédiou stredovekej architektúry, a ako majster vo svojom obore bol povolaný do Istanbulu.

„Allah, Allah! Sme najmocnejšie mesto na svete, ale pre Mohameda, pozrite sa na ten nevyužitý obzor!" sťažoval sa nahlas sultán skupine svojich ustráchaných vezírov na jednom z palácových balkónov. Sultán mal pravdu, na popredí večernej oblohy nebol Istanbulský horizont (až na Hagiu Sofiu) nič moc. Tu sa však v prístave objavil Mimar a celé mesto nerozprávalo o ničom inom, než o podivných tekvičkách a čiarach, ktoré tento Anatólčan nosí ukryté vo svojich pergamenoch. Príchodom Sinana začali v Istanbule rásť stavby ako huby po daždi. Mestom sa nieslo neustále klopanie kamenárskych kladív a Istanbulský horizont každým večerom strácal svoju predošlú monotónnosť.

Mimar Sinan sa dožil neuveriteľných deväťdesiat rokov (čo ďaleko presahuje priemerný vek dnešných architektov, či priemerný vek hocikoho iného). Jeho zbierka ceruziek značky Kalifov hnev© sa naveky stratila; jeho sarkofág však možno dodnes nájsť v sultánskom mauzóleu vedľa Suleymanovej mešity (ako inak jeho diela).

 

Môj prvý obchodnícky pokus na seba nenechal dlho čakať a čas zjednávať nadišiel v parku pod Modrou mešitou. Kráčajúc do rytmu akejsi čudnej orientálnej hudby, natrafili sme na starého pána s nošou pekne vyrezávaných píšťaliek. Dodnes neviem, kde sa dočerta vzal nápad, že z toho mála materiálneho, čo si z Istanbulu odnesiem, to bude práve píšťalka. Asi preto, že píšťalka bola dostatočne malá a dostatočne vhodná na to, aby som hrou na ňu mohol úspešne otravovať svojich compadres. Ujka som preto nesmelo oslovil v snahe začať tradičné obchodné jednanie. Jeho razantná ochota ma prekvapila a prudko ku mne pristúpil. „Iyi Günler, Ne kadar...this pipe?" Opýtal som sa ho, no skôr ako som stihol dohovoriť, vrazil mi ujko jednu z jeho píšťaliek do úst, že aby som skúsil zahrať. Ako som fúkal tak som fúkal, no žiadny príjemný tón som z toho prekliateho nástroja nevedel dostať. Ujko schytil píšťalku a jej koniec si vrazil do úst pre zmenu on. Zahral nejakú melódiu a vrátil mi ju tak ako prvý krát s tým, že tóny na píšťalke bude vyrábať on a mojou robotou bude len poriadne fúkať. Takto sa to opakovalo asi sedemkrát a pomaly sa naša skupinka stávala stredobodom pozornosti japonských turistov a ich nenásytných fotoaparátov. Hoci som ujsť chcel už pri druhom hudobnom pokuse, stále ma držala nádej, že k zisku jednej z tých pekných píšťaliek za dobrú cenu mám veľmi blízko, nech je to akokoľvek zvláštny a nechutný spôsob. Ujkova ponuka dvadsať lír za kus sa mi zdala príliš vysoká, a tak mi obchodne ostrieľaný Mišo poradil, aby som skúsil päť. Je to síce hlboko pod cenu, ale za pokus nič nedám. Pri mojej nesmelej ponuke štvrtinovej ceny som si ani nestačil všimnúť akou rýchlosťou mi ujko vytrhol píšťalku z úst, a ako rýchlo zmizol v dave. „Čo už, aj tak nevieš hrať" posmelili ma chalani a pokračovali sme ďalej.

mesitaPriBazare.jpg

Pár krokov odtiaľ sa z poza korún stromov a veľkých palmových listov vynorila Modrá mešita. V celej svojej sivo-modrej dokonalosti čnela k nebu hlavná kupola chrámu spolu s vysokými vežami šiestich minaretov. Návštevu modrej mešity, ako je medzi turistami nazývaná jedna z najkrajších moslimských mešít Sultanahmet sme si opäť nemohli nechať ujsť. Návšteva je zadarmo, no každý návštevník si pred vstupom do jej vnútra musí tradične vyzuť topánky, vyvarovať sa spoločenskému faux pas skontrolovaním možnej perforácie svojich froté ponožiek a pripraviť sa na pokorný vstup. Taktiež sa nepatrí aby sa vo vnútri človek pretŕčal v krikľavých šortkách a ženy, ctiac tradičné zvyklosti moslimského sveta, by si mali cez vlasy prehodiť závoj. Žiaľ, napriek možnostiam, sme stretli mnohých „športovcov" a fanúšikov anglických futbalových klubov, ukrývajúcich sa vo vnútri pred horúčavou dopoludňajšieho slnka. Ľudia sa tlačili a „nechtiac" do seba strkali len aby získali záber malej skupinky modliacich sa na druhom konci hlavnej haly. V zovretí ďalších ľudských tiel som si horko ťažko obul tenisky a pretlačil sa cez schody späť do parku. V našom neúnavnom tempe sme si dožičili chvíľu oddychu pod stromom na mieste kde sa kedysi rozprestierala závodná dráha veľkého Konštantínopolského hypodromu. Po tejto obrovskej stavbe, ktorej zvetrané bloky kameňov si pamätajú slávne časy pretekov štvorzáprahov - F1 vtedajšej doby; aplauzov tisícov divákov, i masové popravy v pohnutých dobách náboženských nepokojov, ostali len dva stredové obelisky. Ťažko ho zrovnávať s dráhou Rímskeho Circa Massima pod Palatínom. Cestou  mestom sme narazili na dve ďalšie nepatrné známky, či zlomky antických čias. Jednou z nich boli zvyšky Theodósiovho víťazného oblúku a porfírového stĺpu cisára Konštantína Veľkého, ktorého existencia bola pre mňa veľkým prekvapením. Ukrytý pod železnou konštrukciou lešenia však ani oku ani objektívu neponúkal nijako lákavý pohľad.

DSCF1089.jpg

 

LodkyNaBospore.jpg

Po obede bol čas zájsť opäť k nábrežiu a odtiaľ loďou do ázijskej časti Istanbulu, rozprestierajúcej sa za hlbokými vodami Bosporu. Myslím, že je všeobecne známe, že Istanbul ako jediné mesto „svojho druhu" na svete leží na dvoch kontinentoch a čo je lepšie, vzdialenosť medzi Európou a Áziou sa na tomto mieste dá prekonať v priebehu pätnástich minút. A tento údaj už stojí za to aby bol doma s nevyhnutným dôrazom na čas (nie vzdialenosť) vyslovený. Lístok na loď stál menej ako dve líry. Každý sme si našli svoju časť plavidla, či už to bola prova, korma, alebo jej bok, kde to skutočne žilo, pretože sa tam z nejakého dôvodu natlačilo vždy najviac ľudí. Asi pre ten výhľad. Lode s hrmotom prichádzali a odchádzali, pričom nebezpečne manévrovali popri trupoch svojich kolegov a betónovom móle. Čajky sa strmhlav vrhali za kúskami chleba a červíkmi, ktoré z mosta zhadzovali rybári. Vo vode sa ako zlovestní duchovia vznášali biele medúzy, alebo toho čo z nich ostalo po stretnutí s lodnou vrtuľou. Loďou zatriaslo a voda na korme sa  so spenením vzdula. Motory rytmicky vrčali a ostrá prova nášho morského autobusu začala rezať trasu tmavými vlnami. Sem tam to poriadne zatriaslo a my sme v tvárach ucítili osviežujúcu spŕšku slanej vody. Vzďaľovali sme sa od európskeho pobrežia s jeho vežatými mešitami i od Janovskej veže nad Galatským mostom.

DSCF1177.jpg

Na breh Ázie sme vystúpili po pätnástich minútach ustavičného kolísania. I tu bolo množstvo ľudí. Zastavili sme sa na nábreží odkiaľ sa pred nami rozprestieral celý Bospor a veľká časť európskeho Istanbulu. Schody ktoré lemovali pobrežie boli vystlané mäkkými kobercami, na ktorých posedávali mnohopočetné skupinky mladších generácií. Každých päťdesiat metrov stál stánok s občerstvením, kávou a čajom. Medzi ľuďmi pobehovali podnikatelia a sediacim párom ukazovali albumy s fotografiami podobne sediacich dvojíc. Album sme si so záujmom prezreli aj my, ale keďže nikoho z vysmiatych ľudí na fotkách sme nepoznali, so všetkou slušnosťou sme poslali podnikateľa kade ľahšie. Tomáš nám rozprával príbeh o Dievčenskej veži, malom hrádku, vystavanom na ostrove pred nami. Je s ním spojená legenda o sultánovej dcére, ktorú tam jej otec zo strachu pred veštbou skorej smrti zatvoril, aby tak chránená morom a múrmi ostrovnej pevnôstky ostala izolovaná od nebezpečenstiev krutého sveta. Avšak veštba je veštba a osud princeznej bol už dávno spečatený.

DSCF1183.jpg

Ostré slnečné lúče sa predierali skrz mohutnú horu tmavých oblakov na severe a farbili mesto a more hrejivými odtieňmi. Zadul silný vietor a rozkolísal našu loď ešte viac ako pred tým.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?