IV. V meste cisára Konštantína

Autor: František Hříbal | 7.2.2011 o 18:04 | Karma článku: 7.22 | Prečítané  1563-krát

Najvýznamnejší rodák z Hornej Lehoty Samo Chalupka, za mladi dobrovoľný revolucionár v Poľsku a člen všetkých prebúdzajúcich sa organizácií polovice „Storočia pary", sa do budenia národa Slovenského vrhol s vervou sebe vlastnou. Keďže bol milovníkom dejepisu a taktiež veľkým romantikom (čo bolo v danej dobe skôr umelecko-ideovým pravidlom, než afrodiziakom na nežnejšie pohlavie) vytiahol zo zaprášenej truhlice dejín a fantastiky tých najväčších bubákov ľudovej slovesnosti. Neboli to však strigy, ani vlkolaci, či bledí upíry v havraních plášťoch, ale nemenej strašní Rimania, Tatári a Turci. S Rimanmi sme sa síce nikdy nestretli, no to nám nezabránilo aby sme im pod Devínom vyprášili kožuch (rozumej tógu). S Tatármi a Turkami to bolo iné. Tí tu strašili naozaj a ľud dlho oplakával švárnych junákov a spanilé devy, ktorých tí druhí odvliekli k svojmu sultánovi do Carihradu. Hoci Chalupka v Carihrade nikdy nebol (Bol tam len Sváko zo Sebechlebov, a to hneď tri krát) napísal jednu veľmi peknú básničku so združeným rýmom, ktorú všetci poznáme, a ktorej časť som sa rozhodol použiť aby sa nám veselšie cestovalo:

 

„Ten turecký svet ďaleký,

prešli oni prez tri rieky,

zašli oni za tri hory,

zastali pri šírom mori"

 

Keď som sa v auguste toho istého roku, krátko pred odchodom, štveral po ruinách Fiľakovského hradu a s nadšením skúmal staré kamenné miestnosti, v ktorých kedysi hodovali - jedli, pili, či iným spôsobom zušľachťovali svoj nadradený feudálny status páni novohradskej stolice, premýšľal som o tom, aké to tu mohlo byť za časov dávno minulých. Tak je to vždy keď sa ocitnem na nejakom zvláštnom a dejinami poznačenom mieste. Sedel som na vrchole zrútenej veže a hľadel na juh, kde sa v diaľke nad lesmi hrozivo hnali tmavé búrkové mračná.

Za nedozerným priestorom Balkánu, na brehoch čiernomorských úžin ležalo ohromné veľkomesto, ktorého meno vyvolávalo hrôzu i nadšenie v mysliach novovekých panovníkov vtedajšej Európy (Fiľakovčanov nevynímajúc). Pred štyristo päťdesiatimi  rokmi sa z rovnakého smeru privalila početná osmanská armáda, ktorá okrem moru a Sedmohradských dobrodruhov, predstavovala v tých časoch pre otrasené a slabé Uhorsko najväčšie nebezpečenstvo. Fiľakovo, ako i mnoho iných hradov, malo len veľmi malú šancu, že si ho Turek nevšimne a kanónmi nepreverí hrúbku jeho hradieb.

Istan8.jpg

Len niekoľkým európskym šťastlivcom sa podarilo zachytiť atmosféru najmocnejšieho mesta 17 storočia - Istanbulu.

Ríša Osmanov sa dňom a nocou zväčšovala a do svojich „polmesačných" útrob vťahovala čoraz viac dezorientovaných národov a národíkov. Všetkým takto združeným poddaným vládol skrz svojich zástupcov jeden panovník - doma známy ako sultán. Ten väčšinu kraľovania (sultánovania) relaxoval na voňavých vankúšoch a pestrofarebných kobercoch, uchlipkávajúc čierny čaj niekde v zvukotesných miestnostiach paláca Topkapi. Inokedy sa zase venoval vodným športom v luxusných „wellness" sultánskych kúpeľoch, spolu s asi stovkou nahých krásavíc, pochádzajúcich z rôznych končín známeho i menej známeho sveta.

istan9.jpgV hodine Fiľakovskej skazy bol tým „úbermenšom" sultán Süleyman - pre svoje neobyčajné vládcovské schopnosti, ako aj pre svoj fyzický zjav, Európanmi zvaný „Nádherný". Na francúzskych olejomaľbách, kde len sultánov turban zaberá polovicu plátna, však vidím pobledlého chlapíka s krivým nosom, ktorého roky mladosti a krásy sú dávno spočítané.

 

Poznámka: Ako však vieme, fyzická krása je jednou z najrelatívnejších veličín, podľa ktorých sa často riadime pri vynášaní rýchlych a pohodlných súdov nad neznámymi ľuďmi. Aby sa do tohto súdenia (subjektivity) vnieslo aspoň trocha rozumu (objektivity), a všetko pekné nebolo i krásne a nepekné i odporné, ľudia, vymaniac sa zo svojich zvieracích inštinktov, objavili krásu duševnú. Francúzsky kráľ Filip IV, kraľujúci v nepríjemnej dobe ešte pred objavením zemiakov (označovanej aj ako Stredovek), bol natoľko uchvátený svojim dokonalým odrazom v zrkadle, že neváhal k svojmu kráľovskému menu pridať oficiálny prívlastok Pekný (Le Bel). Avšak málokto zo Židov, lombardských bankárov a nakoniec i členov spolku Chudobných rytierov Kristových (ako znel ironický názov najbohatšieho rytierskeho rádu v Európe a v Najsvätejšej Zemi - Templárov.) by ho častovalo práve tamtou prezývkou. Pre mnohých bol Filip skôr zlosyn a „škaredý vydriduch" snažiaci sa zdaniť vodu i vzduch vo všetkých krajoch, kam siahala jeho moc. Naopak taký Lorenzo de Medici, ktorý tragicky zomrel len niekoľko mesiacov pred objavením prvého zemiaku (tzm. Ešte stále v Stredoveku) sa vyznačoval všetkým len nie fyzickou krásou. Avšak aj napriek tejto exteriérovej „chybičke" ho tisíce Florenťanov jednohlasne prehlásilo „Krásnym" (Il Magnifico). Lorenzo, hoc aristokrat, bol totiž veľký dobrák a navyše najväčší mecenáš umenia, (sám umelec) akého kedy čarovné  mesto na rieke Arno malo. Dokonca u neho obedúval i všeumelec Michelangelo Buonarroti, slávny to menovec jednej zo štvorice bojovných Ninja korytnačiek z NY City (Za povšimnutie mimo obsahovej stránky Poznámky stojí aj zistenie, že všetci štyria Ninjovia milovali Pizzu. Tá pochádza z Talianska. Ako vieme, z rovnakého polostrova pochádzala aj štvorica renesančných arciumelcov!). S výpočtom nespravodlivo i spravodlivo krásou ociachovaných jednotlivcov by som zabral ešte niekoľko stránok, preto stačí spomenúť len zopár svetlých príkladov z "histórie", počnúc na jednej strane s krásavcom Luciferom, na druhej strane končiac hrdinami Quasimodom, Shrekom či Ronaldinhom.

 

Avšak aby si Süleyman I. mohol dosýta vychutnať onen čaj, či pikantný kebap s cesnakovým dresingom pri posúvaní cínových vojačikov po mape Sveta (čo je dodnes najobľúbenejšia stolová hra vo Washingtone a Pchjongjangu), musela sa prihodiť jedna kľúčová udalosť.

Neobyčajne silné hradby Konštantínopola, postavené ešte Rimanmi s precíznosťou im vlastnou, boli 29. mája roku pána 1453 prelomené a do starobylého mesta - najväčšieho vtedajšej Európy - sa so zúrivosťou, podnietenou dlhým obliehaním a vidinou bohatej koristi, vohnalo niekoľko tisícové vojsko sultána Mehmeda II. Nastalo to, čo sa pri dobýjaní miest v tých dobách dialo skoro pravidelne. Niekoľko dní trvalo lúpenie, vraždenie a zajímanie tých čo prežili. Voda Bosporu sa sfarbila do červena a hranice svetov sa v tú jar opäť posunuli. Ponuré a tajomné ikony s dvojkrížom vystriedali farebné ornamentálne vzory s polmesiacom a do historických učebníc sa zapísalo meno ďalšieho Dobyvateľa (a jeden skomolený názov hlavného mesta).

Mám rád dejiny, ktorých svedkom som našťastie nebol, a ktoré kladiem na piedestál najúžasnejších výtvorov človečenstva, spolu s jedlom (s veľkým J) a sexom (Ten vymysleli Sasovia a dodnes prežíva v menách minimálne dvoch anglických grófstiev). Ich latentné hodnotenie z pohľadu nezúčastneného publika je hlavne omnoho bezpečnejšie nech si ich odžiť na vlastnej koži - stále mám na mysli oné dejiny. Prišlo mi veľmi zaujímavé a vzrušujúce stáť na miestach týchto udalostí. Chvíľu sa nad nimi zamyslieť a nechať si o nich zdať.

Samozrejme, že pri vystúpení z metra na stanici Akşaray  boli dejiny to posledné nad čím som uvažoval. Koniec koncov, na to nebol čas. Pretĺkali sme sa polmiliónovým davom, otáčali hlavami z jednej strany na druhú, len aby sme zachytili „priateľský", hoci trochu zlomyseľný pohľad známych očí. Ako sa nám Tomáš neskôr priznal, dlhšiu dobu sa schovával v dave, lúskal slnečnicové semiačka a pozoroval naše zmätočné správanie. Sĺz sa však nedočkal.

Istan1.JPG

Chrám Božej múdrosti (Hagia Sofia) si pamätá časy cisárov i sultánov

 

Istan7.jpg

Tzv. Modrá mešita (Sultanahmet). Je modrá...

Bol príjemný teplý večer, všade veľa ľudí, smogu a trúbenia. S nákladom ťažkých ruksakov hnaní zvedavosťou (a tak trochu aj strachom) kráčali sme hore starým mestom. Po stranách sa objavovali scény, ktoré som doteraz poznal len z pohľadníc. Štíhle minarety Modrej mešity ožiarené svetlom reflektorov a tajomná Hagia Sofia s tehlovočervenými múrmi. Skoro pri každom pohľade mimo svoju dráhu som schytal poriadnu ranu do nohy od nízkych železných kolov, ktoré oddeľovali cestu od chodníka. Na izbu som tak prišiel dotlčený ako z ťažkého futbalového zápasu. V malom zapadnutom hotely, neďaleko železničnej stanice Sirkeci Gar sme sa dlho nezdržiavali. Odhodili sme ťažké bremená našich batožín a vyrazili do nočných, nie však temných ulíc Istanbulu.

Istan6.jpg

Nábrežie Zlatého rohu okupuju loďky s pečenými rybami

S každým nádychom som pociťoval čoraz silnejšiu spriaznenosť s mestom. Neopísateľná zmes pachov napĺňala nočný vzduch. Ľudské bytosti vypĺňali škáry v priestore. Boli pred nami, okolo, pod nami, nad nami, v autách, v kaviarňach, obchodoch, v lodiach i vo vode. Inokedy by som sa snažil z tohto klaustrofobického zovretia uniknúť, avšak tu mi to prišlo akési normálne - prirodzenosť sama, ktorej sa nedalo vzoprieť. Istanbul ma pohltil.

Istan4.JPG

Pečená ryba (balik) - obeť mlstných jazykov a zákerný nepriateľ pahltníkov

Umelé detské stoličky praskali pod našou váhou. Na zemi sa váľali všetky čísla mestských denníkov a časopisov, zatiaľ čo my sme si spokojne pochutnávali na grilovanej rybe v žemle za tri líry. Samozvaní obchodníci bez licencie, ktorá hrá len pramalú funkciu v ich podnikaní, ponúkali všakovakí tovar okoloidúcim ľuďom. Človek si skutočne mohol vyberať z pestrej ponuky handier, obuvi, napodobením orientálnych dýk, sladkostí, hračiek a dokonca indiánskych lukov. V podchode, ktorý by mohol pokojne konkurovať hocakému obchodno-zábavnému centru som sa nechal unášať pomaly sa vlečúcou riekou ľudí tak, že sa mi špičky topánok miestami nedotýkali zeme. Iní predavači resp. ich zástupcovia v nápadných krojoch, akýsi „vábiči", nepretržite volali do éteru ceny jedál ponúkaných v reštaurácii za sebou. „Ič (üç) Lira!, Bira, bira, bira (Bin lira)!!!" doliehalo na nás zo všetkých strán. Tento pokrik ešte dlho rezonoval Mišovi v ušiach a pri každej príležitosti, kedy zrejme vytušil vhodnú príležitosť, nám ho dôrazne pripomenul.

Istan5.JPG

Provizórne zábavno-obchodné centrum v podchode smerujúcom k Egyptskému bazáru.

Istan3.JPG

Prázdne "balikárne" na nábreží - všetci su v podchode.

Túlali sme nočnými ulicami Istanbulu a nasávali atmosféru staronového sveta. Neopakovateľný klaksón električky, hudba a nervózne výkriky futbalového komentátora, valiace sa z televízora na stene holičstva; výbuchy smiechu skupinky študentov posedávajúcich na kožených vankúšoch pred cukrárňou, tmavé fialové svetlo lampiónov a tajomné tiene v škárach medzi budovami - všetky časti skladačky  presne zapadali do môjho domnelého obrazu.

Bdel som celých dvadsať hodín a na spánok som sa obzvlášť tešil. Po sprche v akejsi miestnosti pripomínajúcej skôr práčovňu, či čakáreň sa mi v tele rozlial blažený pocit príjemnej únavy...dobrú noc.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

ONLINE: Halák inkasoval ako prvý, Gáborík v druhej tretine vyrovnal

Súčasťou Tímu Európy sú aj šiesti Slováci.

KOMENTÁRE

Západ nechce prosperitu

Vďaka voľnému obchodu sú chudobní bohatší, než kedykoľvek boli.

ŠPORT

Sagan splnil cieľ, po Eneco Tour je svetovou jednotkou

Slovenský cyklista kritizoval v cieli súperov.


Už ste čítali?