reklama

III. Cez krajinu líščích jazdcov

Veľký nemecký prírodovedec „Storočia pary" Carl Friedrich Gauss sa raz po skončení svojej prednášky, s ktorou bol mimoriadne spokojný, ponáhľal chodbou Göttingenskej univerzity aby v kancelárii inštitútu astronómie zaznamenal jednu zo svojich nespočetných myšlienok: "Prednášky majú ukázať správnu cestu, majú rozvíjať predstavivost a hĺbavosť. Prednášky majú viesť len prvé kroky, majú zabrániť tvoreniu nesprávnych názorov na začiatku štúdia, majú viesť potiaľ, odkiaľ sa dá ísť ďalej samostatným štúdiom." V bulharskom autobuse, Krajinou Trákov, o pôvode myšlienky a Istanbulskom predmestí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Autobus do Istanbulu mal asi hodinové meškanie. Posedávali sme na zastávke, a ako diváci vo foyer po skončení veľkej kúzelníckej estrády, sme znova a znova rozmýšľali o šikovnosti triku, ktorým nás vexlák ukrátil o dvadsať eur. V tejto chvíli to však bolo jedno. Toho človeka už dnes iste nestretneme a keby sme aj stretli, myslím že naše argumenty by ho nepresvedčili aby nám tie peniaze vrátil. Fyzicky bol tento Goliáš našou váhovou kategóriou nezdolateľný.

V ulici zastavil obrovský autobus, naložili sme batohy, podali lístky, našli sedadlá a mohli vyraziť. Ďalší inštruktážny bod bol splnený. Do Istanbulu to bolo niečo cez štyristo kilometrov a pri dobrom vetre sme tam mali prísť asi o šesť hodín. Od tejto doby sme boli, až na menšie regeneračné prestávky, na ceste prakticky neustále. Veľký červený autobus nebezpečne rezal zákruty bulharských hôr. Za oknom sa mihala v celku príjemná bulharská krajina so zelenými lesmi a rozľahlými poliami. Na lúkach sa pásol dobytok a zablatené prasce si spokojne vylihovali vo svojich hnedých jazierkach. Každým kilometrom dostávala naša „expedícia“ reálnejšie črty. Až teraz som si konečne začal uvedomovať, že sa nachádzam na ceste, ktorú sme plánovali už v decembri minulého roku. Na nasledujúce tri týždne sa z nás mali stať akýsi kerouacovskí pseudotuláci, križiaci šťasteny pod vlajkou náhody na ceste bez máp a plánov, ale to sme ešte nevedeli...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bolo to niekedy v decembri, krátko pred Mikulášom a prvou ochutnávkou varenej medoviny na námestí. Vonku opäť raz panovala temnota, nepríjemná zima a všadeprítomné vlhko. Do našich zimných dní sa votrela pasivita a akýsi zvláštny stav na pomedzí medvedej hybernácie a bdenia svetlušky. Možno to spôsobil nedostatok vitamínu D, ale bolo to celkom príjemné. Sedeli sme nad nedopitými pohármi v zafajčenej miestnosti nášho azylového centra - v Koňovi, ako sme to tam zvykli volať - a oddávali sa úvahám o zmysle toho všetkého. Tak ako obyčajne sa reči točili okolo hlúpostí a rojčenia. V zime človek uvažuje trochu inak ako v lete. Aby sa toľko netriasol od chladu, či lepšie znášal psotu sychravého počasia, veľa rozpráva o tom čo bude robiť, keď bude môcť - tým myslím, keď konečne prestane pršať, slnko vysuší kaluže a tráva vonku sa opäť zazelená. Bol som tretiak a o svete som vedel len toľko, že existuje. Často nás naše príjemné blúznenie zaviedlo do krajín omývaných teplými vodami Stredozemného mora. Hocakého mora. Skrz jemnú clonu cigaretového dymu tak prebleskovala jedna predstava za druhou. Každý z nás uchovával v hlave onen obrázok kamenných rozvalím a prastarých olivovníkov s vráščitými kmeňmi, fotografie bielych domčekov, modrých verají a vínovočerveného mora, do ktorého sa na západe večer čo večer v tichosti ponára rozpálený kotúč slnka. Cestovali sme v predstavách toho druhého – po gýčových obrazoch, vystrihnutých z brožúr cestovných kancelárií, ktoré aj skeptikovi privodia stav dráždivej túžby zabudnúť na nekonečné bilancovanie a opustiť veraje svojho bytu. Teoretické fantazírovania postrádalo úvahy o možných komplikáciách a ťažkostiach fyzických rozmerov. Limity neexistovali. Existovali len miesta, ktoré sme si vytvárali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Motivačný obrázok z cestovného katalógu - Takto vyzerá Grécko v očiach laika (Santorini)

Poznámka: Taký Karl May, alter ego „Starej Uspávacej Päste“ a nemecký otec bájneho náčelníka Apačov, si svoj vysnený svet vytvoril na základe vlastných predstáv a skíc amerických prérií, ktoré si každý týždeň požičiaval z mestskej knižnice. Keď sa však konečne odhodlal prekročiť veľkú mláku a zavítať do končín cnostných červenokožcov, narazili jeho doposiaľ romantické predstavy na pevnostný múr reality: Indiáni málo cnostní, pištoľníci slabo ostrieľaní a ešte aj tá whiskey chutila ináč. V skutočnosti sa Kara ben Nemsi na Divoký Západ ani nedostal. Zasekol sa niekde na vyhliadkovej lodi pri Niagarských vodopádoch, obklopený rušným veľkomestským prostredím priemyselného Buffala. May sa rozhodol, že na celý americký Západ, so všetkými realitami a realitnými maklérmi, radšej rýchlo zabudne a prvou loďou sa vráti do svojho pokojného podnájmu v saskom Hohensteine, kde to romantikou ďalekých prérií žilo viac ako v Arizone.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podobné správy pochádzajú často zo životov unudených šľachticov z čias viktoriánskych, ktorých umelecký apetít, stimulovaný v galériách a umeleckých zbierkach Londýnskych, Parížskych, či Rímskych múzeí z času na čas zachvátil oheň chvíľkového blúznenia v podobe poznávacích ciest do zahraničia. Drsný svet plebejskej spodiny z kníh Dickensových oplýval nevšedným čarom, za ktorým sa aristokrati na vlastnú päsť vypravovali do zatuchnutých dokov na hmlistej Temži. Iní v túžbe oživiť obrazy Clauda Moneta, naskladali svoje kožené kufre do vlakov a vyrazili hľadať stratený raj Flámskej krajiny, či porýnskych mestečiek s hrazdenými domami a veselými žienkami s mohutným dekoltom. Katalizátor poháňaní vysokooktánovým umením a aristokratickým idealizmom však pri kontakte s prvými problémami začal uberať na sile. Nie len kultúrne odlišnosti, rozdiely medzi realitou a plátnom (či stránkami románu), ale aj čoraz častejšie víťazstvá skeptického rozumu nad citom a zmyslami, prinútili kniežatá zanechať svojich „malicherností“ a vrátiť sa k neprekonateľnosti „vnútorného“ cestovania pri šálke čaju, či koňaku, zvyčajne o piatej (u Parížanov neskoro v noci).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z prednášok o starobylosti Grékov som vedel že „...svojou duševnou aj materiálnou kultúrou položili základy pre vznik modernej Európy a sami pritom žili v akomsi neurčitom zázraku.“ Takéto odvážne tvrdenie, zahalené oparom posvätnej vznešenosti a ľahkého „fantastična“ sme museli nejakým spôsobom preveriť. Vedeli sme, že obrovské množstvo faktov o týchto zvláštnych ľuďoch antiky, Platónových žabiakoch od veľkého jazera, majstroch záhaľky, teoretizovania a nezdravej súťaživosti treba doplniť skúsenosťami z terénu. A tak sa v jeden ponurý večer pred Mikulášom zrodil onen „úžasný“ plán navštíviť krajinu Grékov. Viem, že to nie je žiadna exotika, alebo vec, nad ktorou by sa človek mal nejako hlbšie rozplývať. Pre mňa však bola takáto cesta niečím novým, vzrušujúcim a nebezpečne lákavým. Pustil som sa do plánovania trasy, hoci som nebol úplne presvedčení o jej realizácii. Do mapy som zaznačil všetky pre mňa dôležité body - miesta, o ktorých som toľko počul a čítal a kam by som sa rád pozrel. Inšpirovaný denníkom istého portugalského kapitána (viac v poznámke), ktorého dejiny zaviali nánosy, či skôr zaplavili metráky slanej vody, rozhodol som sa aj ja podrobne zmapovať dianie našej potulnej kompánie. Možno mnohé veci budú vyznievať naozaj neuveriteľne, či miestami ako bohapusté lži, ale vedzte, že to čo opíšem sa naozaj stalo a to čo spoznámkujem sa stať vôbec nemuselo, ale i mohlo...

Poznámka: Kapitán Álvaro Felipe Amoreiras de Ventosa, tak sa volal onen neznámy portugalský mornár a dobrodruh natus, vyplávajúci na more v dobe, keď sa jeho krajania už spokojne venovali zveľaďovaniu plodov svojej dobyvateľskej práce. Na trhoch v Brazílii i Lisabone sa už kšeftovalo s nešťastníkmi z Afriky, predávali sa americké „potáty“(príbuzné neskorším hranolčekom), indické sitary (ktoré rozozvučali až prsty Brita Georgea Harrisona o niekoľko storočí neskôr), alebo sa len tak zlievalo zlato skonfiškované indiánskym bankám na západe. Álvaro, hoc chlap vychovaný útrpným právom ulice a omamnými komnatami nevestincov, bol rojko. Ako syn schudobneného aristokrata vyrastal navyše na dobrodružných príbehoch slávneho El Cida, (Čo bol síce Kastílčan, no rytier tiež) a tak si v novom ekonomicky pulzujúcom svete pripadal stratený. S motivačným pokrikom „Do toho!“ (alebo niečím podobne motivačným), s vytasenou šabľou v pravici a fľašou portského v ľavici, odrazil svoju prenajatú loď od brehov staručkej Európy a poď ho po stopách svojho krajana de Magalhaesa. Álvaro chcel objavovať a dobýjať, zachraňovať európske panny z osídiel pohanov a hľadať vlastné El Doráda. Lež, všade kam sa doplavil, našiel v zátokách kotviť lode obchodníkov a renesančných developerov, strelným prachom presviedčajúcich Indiánov o výhodnosti darovania svojich pozemkov. Práve kvôli takýmto nepríjemným sklamaniam v hľadaní svojich pätnástich minút slávy, (rovnako i kvôli nepriazni počasia a skorbutu) trávil Álvaro hodiny vo svojej kajute spisovaním nezaujímavých udalostí plavby (ako napr. „8.jún. Dnes za včasného rána našiel Fábio z Peniche mŕtvolu starého Cosmeho. Myslel som, že Cosme je už roky mŕtvy (?!)“), ktoré často (kvôli nedostatku vzrušenia ale dostatku času a „píce“) doplnil o nespočetné úvahy (ako napr. tú z 12.augusta. „Ak sa Fernao vypravil na západ a vrátil sa z východu, vypovedá to skôr o jeho snahe lišiacky a nepozorovane priraziť k brehom Ibérie, aby sa tak vyhol priamemu stretu so svojimi veriteľmi - lichvárskymi hyenami, než o guľatosti zeme.“) Vďaka dlhému a ničím zaujímavému pobytu na čerstvom morskom vzduchu, vypracoval si Álvaro svojský literárny štýl, vycibril myseľ, predal posádku, vrátil loď a stal sa úspešným a šťastným kronikárom v istej dedinke v pohorí Serra Marao.

Teraz som spokojne sedel v zadnej časti bulharského autobusu, jedol perníkový darček autobusovej spoločnosti a tešil sa na Istanbul - mesto, o ktorom som posledný rok od Tomáša počul samé pozitíva.

Turecká hranica prebehla v pohode. Ľudia kupovali lacný alkohol, postávali v radoch na záchody, alebo len tak na povinnú pasovú kontrolu. Mrzutý turecký colník za okienkom starej colnice mi do pasu nalepil vízovú nálepku za 10 eur a ráznym spôsobom ju opečiatkoval. „Prásk!“ roznieslo sa miestnosťou, ako výstrel z pištole. Autobus oneskorencov nečakal, no my sme mali šťastie a stihli do neho naskočiť ešte v malej rýchlosti. Dali sme zbohom kovovej buste Kemala Pašu Atatürka, netušiac, že s jeho kamenným pohľadom sa stretneme ešte mnohokrát.

Obrázok blogu


Prvé turecké dediny mi prišli takmer na vlas rovnaké tým, ktoré som poznal u nás. Bohvie čo som aj čakal. Deti rovnako splašene behali po ulici, pešo i na opáskovaných bmxkách, fúzatí chlapi pílili veľké kmene stromov, iní posedávali pred domami a rukami vírili vzduch. Pravoslávne kostoly ustúpili farebným mešitám s končitými minaretmi. Náš autobus bol na ceste už tri hodiny a každým ďalším kilometrom sa krajina navôkol menila. Husté dubové lesy zredli a nahradila ich suchá prérijná krajina, rozrytá hlbokými údoliami a vyprahnutými korytami riek. Zo zvlneného horizontu sa ako vylámané zuby bájnych monštier dvíhali ostré skaliská, porastené nízkymi borovicami. Vyprahnutá step, s ktorou si pohrával horúci vietor. Toto bola kedysi zem Trákov - smelých jazdcov, milovníkov krásnych žien, hudby a neriedeného vína. Praotec dejepisu a jeden z prvých profesionálnych turistov – Herodotos – ich, čo do množstva, porovnával s Indmi, čo je len dôkaz toho, že už v dobe osvieteného nirvánistu Sidhártu Gautamu (Budha) bolo Indov neúrekom. Trácka krv kolovala v žilách niekoľkých hrdinov ľudských i polobožských rozmerov. Tých, ktorých som poznal ja neskončili práve najlepšie (skôr najhoršie), no práve ich neobyčajná smrť resp. udalosti ktoré k nej bezprostredne viedli, urobili z oných tráckych héroov nesmrteľné postavy dejín a mytológie. Cestou sme míňali osamotené bungalovy - samoty v pustatine s množstvom farebných handier prehodených cez šnúru, ako z doby veľkého dobývania Západu. Mestá s panelákmi a surrealistickými predmestiami s kopou chalúp vyrobených zo všetkého čo týmto ľuďom privial stepný vietor. Všade kam som dohliadol bola táto zvláštna krajina poznačená ľudskou činnosťou. Nič tu nebolo, ako sa vraví panenské.

Obrázok blogu

Orfeus, bájny trácky muzikant, exkarnácia všetkých štyroch Beatles a jedného Jimyho Hendrixa, sa stal prvou obeťou "groopies" v histórii populárnej hudby.

Ešte v Burgase na zastávke sme spoznali jedného českého chlapíka, ktorý si to mieril do Istanbulu rovnako ako my. Už si nepamätám jeho meno, s tým som mal vždy problém. Do Burgasu priletel z ľadového Islandu, kde niekoľko mesiacov pracoval ako sociálny pracovník v domove pre mentálne postihnutých, alebo také niečo. V turistickom Burgase sa zastavil aby tam navštívil svoju dovolenkujúcu matku, spoznal jej milenca a mohol odtiaľ oddýchnutý vypadnúť za ďalšou prácou na Nový Zéland. Istanbul bol pre neho iba bodom - zastávkou odkiaľ mal pohodlne vzlietnuť k južnému krížu. Doma v Čechách sa vraj nezastavil už niekoľko rokov, a ani nevie či sa tam niekedy vôbec vráti. S Mišom sme ho počúvali, vypytovali sa kadejaké hlúposti a boli radi, že tento milý malý človek cestuje práve s nami.

Na juhu sa konečne objavil široký pás vodnej hladiny – more - rozľahlé a modré s nekonečným horizontom, ktorý sa zlatisto trblietal v žiare večerného slnka. S Mišom sme sa prilepili k oknu ako dva chameleóni a dúfali, že sa autobus priblíži k pobrežiu čo najbližšie. Voda sa objavovala a zase mizla v škárach medzi domami a na konci dlhočizných ulíc, ktoré lemovali morský breh.

Zástavba popri ceste začala hustnúť. Betónové barabizne ozdobené korunou roxorových tyčí vystriedali solídne vyzerajúce bytovky s balkónmi a presklenými oknami. Pribudlo i ľudí. Bolo ich čoraz viac a boli všade. Rýchlosť autobusu klesla, pretože cestu pred nami zahatalo asi milión iných vozidiel. V duchu sme sa samých seba spytovali „Sme už tu? Je už toto prvý veľký cieľ našej cesty?“ A keď aleja obydlí lemujúcich diaľnicu zabudla na svoj koniec, nebolo pochýb že ide o Istanbul - či lepšie povedané o jedno z jeho nekonečných predmestí.

Obrázok blogu

Tento gigantický megalopolis nás doslova pohltil. V živote som niečo také nevidel a pripadal som si stratený. Od toho sveta vonku nás delilo len pol centimetra okenného skla a nám sa do neho akosi vôbec nechcelo. „Keby nás šofér vysadil niekde tu, skončili by sme, úplne“, súhlasili sme jeden s druhým pri pohľade na betónovú džungľu s kopou áut a pobehujúcimi panáčikmi medzi nimi. Nasledovali ďalšie dve hodiny, počas ktorých bol klaksón druhou najpoužívanejšou súčasťou riadiacej výbavy autobusu. Keď sme konečne vystúpili (a dali zbohom kočke, ktorej sme celú cestu vyberali z krabice perníky - to sme mohli) ocitli sme sa v akomsi podchode, ktorý behom dňa očividne okupovali stánky s obchodníkmi. Neskôr sme zistili, že ide vlastne o podzemie Otogaru, teda veľkej Istanbulskej autobusovej stanice na európskej strane. Naložili sme na seba celú bagáž a vydali sa jedným, nie celkom istým smerom. Turci sa hneď ukázali ako veľmi fajn a ústretoví ľudia. Hoci bolo veľké písmeno M (ako metro) asi dvadsať metrov cez cestu, radi nám ho ukázali, dokonca nás tam aj zaviedli. Za Tomášových 5 lír (ktoré mi dával ako záruku so slovami, „nesmiete sa stratiť ináč mi ich nikdy nevrátite“, sme si kúpili lístky a pobrali sa k poslednému inštruktážnemu bodu, ktorý končil tak trochu biblickými slovami: „...a tam na konci cesty budem Ja“.

František Hříbal

František Hříbal

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som jeden z mnohých, ktorí pred prvým krokom zápasia s démonmi neistoty. Zoznam autorových rubrík:  Moja grécka anabázaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu